Predchádzajúca kapitola

2. kapitola

1 Tak som sa totiž sám v sebe rozhodol, že k vám neprídem znova so zármutkom. 2 Veď ak ja zarmútim vás, kto potom poteší mňa, ak nie ten, koho som zarmútil? 3 A toto som vám napísal, aby ma, keď prídem, nezarmútili tí, ktorí by ma mali potešiť. Spolieham sa na vás všetkých, že moja radosť bude radosťou vás všetkých. 4 Písal som vám totiž v hlbokom súžení a úzkosti srdca i s mnohými slzami nie preto, aby ste boli zarmútení, ale aby ste spoznali nesmiernu lásku, ktorú k vám prechovávam.

Odpustenie previnilcovi

5 Ak teda niekto spôsobil zármutok, nezarmútil mňa, ale aspoň sčasti — nechcem zveličovať — zarmútil aj vás všetkých.
6 Takému stačí trest, ktorého sa mu dostalo od väčšiny. 7 Preto mu radšej odpustite a potešte ho, aby ho nezachvátil priveľký zármutok. 8 A preto vás prosím, aby ste mu preukázali lásku. 9 Veď preto som to napísal, aby som poznal, ako sa osvedčíte a či ste vo všetkom poslušní. 10 Komu vy niečo odpustíte, tomu odpustím aj ja. Keď som ja niečo odpustil — ak som mal čo odpúšťať — robím to pred tvárou Krista pre vás, 11 aby nás neoklamal satan, veď jeho zámery poznáme.

Pavlova úzkosť a úľava

12 Keď som prišiel do Troady hlásať Kristovo evanjelium, hoci sa mi v Pánovi otvárali dvere,
13 môj duch nemal pokoja, lebo som tam nenašiel svojho brata Títa. Preto som sa s nimi rozlúčil a odišiel som do Macedónska. 14 Ale vďaka Bohu, ktorý nám v Kristovi vždy dáva víťaziť a na každom mieste skrze nás zjavuje vôňu svojho poznania. 15 Lebo sme Kristovou vôňou, príjemnou Bohu uprostred tých, čo získavajú spásu aj medzi tými, čo hynú; 16 jedným vôňou smrti na smrť, druhým vôňou života na život. Ale kto je na to súci? 17 Lebo my nie sme ako tí, čo kupčia s Božím slovom, ale hovoríme úprimne, ako z Boha pred Bohom v Kristovi.