Predchádzajúca kapitola

2. kapitola

Márnosť bohatstva a radosti

1 Pomyslel som si: „Nože, choď, vyskúšaj radosť, uži dobré veci!“ Veď aj to je márnosť. 2 O smiechu som povedal: „Pochabosť,“ o radosti: „Čo tá dokáže?“ 3 Vymyslel som si, že svoje telo budem osviežovať vínom, moje srdce sa však bude riadiť múdrosťou. Chopím sa i hlúposti, až kým neuvidím, kde je pre ľudských synov to dobro, ktoré majú robiť pod nebom počas svojho života. 4 Zveľadil som svoje diela: postavil som si domy, vysadil som si vinice, 5 urobil som si záhrady a parky, vysadil som v nich rozmanité ovocné stromy, 6 urobil som si jazerá, aby zavlažovali les rastúcich stromov. 7 Zadovážil som si otrokov a otrokyne, mal som aj domácich sluhov, vlastnil som veľa dobytka a oviec, viac ako všetci, ktorí boli predo mnou v Jeruzaleme. 8 Nahromadil som si aj striebro a zlato, poklady cudzích kráľov a krajín. Zadovážil som si spevákov, speváčky i rozkoš ľudských synov — množstvo žien. 9 Vzrástol a rozmohol som sa viac ako ktokoľvek, kto bol predo mnou v Jeruzaleme. Navyše moja múdrosť stála pri mne. 10 Čokoľvek si moje oči želali, nič som im neodoprel, nebránil som svojmu srdcu v žiadnej radosti, lebo srdce sa mi radovalo z celej mojej námahy a to bol môj podiel zo všetkej mojej námahy. 11 No keď som sa pozeral na celú moju činnosť, ktorú vykonali moje ruky, a na námahu, ktorú som na ňu vynaložil, a hľa — všetko bola márnosť a honba za vetrom. Niet trvalého zisku pod slnkom.

Márnosť múdrosti

12 Obzeral som sa, aby som videl múdrosť, bláznovstvo a hlúposť. Veď čo bude robiť človek, ktorý príde po kráľovi? To, čo robili dávno iní. 13 Videl som, že múdrosť má takú výhodu pred hlúposťou, akú výhodu má svetlo pred tmou: 14 múdry má svoje oči na hlave, ale hlupák chodí v tme. Viem však aj to, že oboch stihne rovnaký údel. 15 Potom som si pomyslel: „Ak aj mňa stretne údel hlupáka, načo som sa potom stal nadmieru múdrym?“ Pomyslel som si, že aj to je márnosť, 16 lebo niet stálej spomienky ani na múdreho, ani na hlupáka. V nasledujúcich dňoch sa na všetko zabudne. Ako to, že múdry zomiera rovnako ako hlupák?! 17 Znenávidel som život, lebo zle na mňa doliehalo to, čo sa robí pod slnkom, veď všetko je márnosť a honba za vetrom.

Márnosť námahy

18 Znenávidel som všetku svoju námahu, ktorou som sa umáral pod slnkom, ktorú zanechám človeku, čo príde po mne. 19 Ktovie, či bude múdry alebo hlúpy? Zmocní sa však všetkého, s čím som sa namáhal a v čom som bol múdry pod slnkom — aj to je márnosť. 20 Odvrátil som sa, aby som zúfal nad celou svojou námahou, ktorou som sa namáhal pod slnkom. 21 Je totiž človek, ktorý sa namáhal múdro, umne a šikovne, ale svoj podiel odovzdá niekomu, kto sa s tým nenamáhal — aj to je márnosť a veľké zlo. 22 Veď čo zostáva človeku z celej jeho námahy a zhonu, ktorými sa umáral pod slnkom, 23 keď každý jeho deň je boľavou ranou a mrzutosť je jeho zamestnaním, ba ani v noci si jeho srdce neodpočinie? Aj toto je márnosť. 24 Pre človeka nie je nič lepšie, ako keď je, pije a pri svojej námahe si dožičí dobré veci. Videl som, že aj to pochádza z Božej ruky. 25 Veď kto môže jesť a užívať bez neho? 26 Človeku, ktorý sa mu páči, dal múdrosť, poznanie i radosť. Hriešnemu však dal za úlohu zbierať, hromadiť a dávať tomu, kto sa Bohu páči. Aj to je márnosť a honba za vetrom.