3. kapitola
Rozhovor s priateľmi
Jób preklína deň svojho narodenia
1Potom sa Jób ozval a zlorečil dňu svojho narodenia, 2keď povedal:3„Nech zhynie deň, keď som sa narodil,a tá noc, čo povedala: ‚Chlapec sa počal.‘4Nech stemnie ten deň,nech sa oň nezaujíma Boh zhora,nech naň nezasvieti ani lúč svetla.5Nech si ho kúpi tma,nech na ňom spočinie tieň smrtia nech sa ho cez deň zmocnia chmáry.6Tú noc nech schytia temnoty,nech sa neraduje medzi dňami rokaa nech sa nezaráta do počtu mesiacov.7Nech je tá noc neplodná,nech v nej nezaznie nijaký jasot,8nech ju preklínajú tí, čo zlorečia dňu,čo sú schopní zobudiť Leviatana.9Nech sa stemnejú jej večerné hviezdya nech márne čaká na svetlo,lebo ho neuvidí, ani keď ranná zora otvorí viečka,10pretože mi neuzavrela brány materského lonaa neskryla predo mnou trápenie.11Prečože som sa nenarodil mŕtvy,nezahynul som, len čo som vyšiel z lona matky?12Prečo ma vzali na kolenáa načo ma nadájali prsia?13Veď teraz by som nerušene ležal,spal a odpočíval14s pozemskými kráľmi a ich radcami,ktorí si stavajú hrobky,15alebo s kniežatami, čo majú zlatoa plnia si domy striebrom.16Alebo — tak ako potratenýa zakopaný plod, vôbec by som nebol,tak ako deti, čo nikdy nevideli svetlo.17Tam bezbožníci prestávajú zúriťa odpočívajú vysilení.18Všetkým väzňom tam dajú pokoj,nepočujú hlas dozorcu.19Je tam malý aj veľký;a otrok je slobodný od svojich pánov.20Prečo zmorený dostáva svetloa načo je život zatrpknutým v duši,21čo čakajú na smrť, ktorá neprichádza?Hľadajú ju síce viac ako ukryté poklady,22čo sa radujú, ba plesajú,keď nájdu hrob.23Prečo dostáva svetlo muž, pred ktorým je skrytá vlastná cesta,a za ktorým ju Boh uzavrel?24Lebo mal by som jesť, ja však vzdycháma môj nárek sa valí ako voda.25Veď ma postihlo to, čoho som sa hrozil,a to, čoho som sa bál, prichádza na mňa.26Nemám pokoj, utíšenie ani oddych,ale prišiel zmätok.“